Gregor Mareš: Na obežnej dráhe Zeme máme viac než 10 000 satelitov. Väčšinu tvoria komunikačné zariadenia, no výrazne pribúdajú satelity na vedecké a vojenské účely. Mnohé z nich sú dôležitým zdrojom informácií v rôznych oblastiach nášho života. Akú majú tieto dáta hodnotu? Podieľajú sa na ich vývoji a využívaní aj slovenské firmy a univerzity? Odpovede nám dnes poskytnú Michal Brichta zo Slovenskej vesmírnej kancelárie a Radovan Hilbert, odborník na geografické informačné systémy a diaľkový prieskum Zeme. Vitajte v Experimente.
Michal Brichta (MB): Ďakujeme za pozvanie.
Radovan Hilbert (RH): Ďakujeme za pozvanie.
Na úvod – čo všetko na Zemi funguje vďaka satelitom?
RH: Je toho prekvapivo veľa. Hovoríme o navigačných systémoch, telekomunikáciách, satelitnom internete, meteorológii, diaľkovom prieskume Zeme pre vedu a výskum, ale aj o bezpečnostných aplikáciách. Týchto hlavných oblastí je zhruba šesť a každá by si zaslúžila samostatnú diskusiu.
Spomínal som číslo 10 000 – to je naozaj veľa. A väčšina z nich patrí do súkromných rúk?
MB: Áno. Keď sa pozrieme na pomer súkromných a štátnych satelitov, pohybujeme sa niekde medzi 80 a 90 percentami v prospech komerčných subjektov. Je to spôsobené tým, že sme sa oblúkom vrátili k úplne prvému komerčnému trhu vo vesmírnych technológiách – telekomunikáciám. Tento trh vznikol ešte v druhej polovici minulého storočia, no vtedajšie satelity boli veľké a umiestnené ďaleko na geostacionárnej orbite. Dnes sa presunuli na nízku obežnú dráhu, čo si vyžaduje oveľa väčší počet zariadení na pokrytie rovnakej plochy. Práve to stojí za vznikom takzvaných megakonštalácií – typickým príkladom je SpaceX, ktorý týmto biznis modelom dramaticky zvýšil celkový počet satelitov na obežnej dráhe.
Dokázali by sme ako ľudstvo bez satelitov v súčasnosti fungovať?
RH: Dokázali by sme, ale nie pri zachovaní komfortu, na ktorý sme zvyknutí. Museli by sme sa vzdať mnohých vecí, ako na napríklad spoľahlivej navigácie, či meteorologických predpovedí – nemali by sme včasné varovania pred prírodnými katastrofami a boli by sme odkázaní výlučne na to, čo vidíme v bezprostrednom okolí.
Aký ekonomický význam majú satelity pre firmy?
RH: Svet bez satelitov by bol nielen menej komfortný, ale aj výrazne menej efektívny. Napríklad logistické a dodávateľské reťazce, ktoré ovplyvňujú prakticky každý priemysel na svete, dnes fungujú vďaka satelitným technológiám – či hovoríme o vlakoch, lietadlách alebo cestnej doprave. Efekt by teda nepocítili len jednotlivci, ale celé hospodárstvo.
MB: A to je len špička ľadovca. Keď sa pozrieme na vesmírnu ekonomiku ako celok, sú tam ďalšie dva dôležité faktory. Po prvé, vesmírna ekonomika nepredstavuje len jeden sektor – je to nový ekonomický priestor pozostávajúci z nových trhov, ktoré vytvárajú príležitosti aj pre existujúce slovenské technologické spoločnosti zo strojárskeho, elektrotechnického alebo softvérového prostredia. Skrátka, obrovský potenciál pre zmysluplnú technologickú diverzifikáciu hospodárstva. Po druhé, vesmír pôsobí ako silný magnet pre vzdelávanie – odkedy sme prenikli za zemskú atmosféru, fascinuje mladých ľudí a motivuje ich smerovať do technických odborov. Mnohí z nich potom uplatnia svoje zručnosti v inžinieringu, dátovej ekonomike alebo energetike.
Ako nám dnes satelity prinášajú dáta?
RH: Satelit je v podstate len nosič senzora, prípadne viacerých senzorov. Podľa toho, kde sa nachádza, akú časť Zeme sleduje, či obieha okolo Zeme, alebo zdanlivo „visí“ akoby nad jedným miestom, sú na ňom rôzne typy senzorov určené na špecifické účely. Napríklad údaje o atmosfére zbierame kombináciou viacerých družíc – jedna sníma rozsiahle nepretržite územie, sleduje vývoj atmosférických javov, ďalšia obiehajúc zem cez takzvanú polárnu obežnú dráhu dopĺňa údaje o znečistení, množstve CO2, alebo iných plynov. Multispektrálne optické senzory zas analyzujú odrazené alebo emitované žiarenie a dokážu posúdiť zdravotný stav poľnohospodárskych plodín, sledovať lesné požiare, merať zásoby snehu alebo monitorujú dlhodobé zmeny hladiny morí. A samozrejme, bez satelitov by prišla o internetové pripojenie takmer polovica sveta – napríklad aj bankomaty závisia od satelitnej synchronizácie času. Sú to veci tak rozsiahle, že každá by si zaslúžila vlastný priestor.
Kto sa k týmto dátam dostáva a pre koho sú určené?
RH: Dnes sa venuje veľká pozornosť nielen zberu dát, ale aj ich sprístupňovaniu širokej verejnosti. Existujú portály financované Európskou úniou, napríklad ESA (Európska vesmírna agentúra) – Copernicus Dataspace, alebo komerčné Google Earth Engine, Microsoft Planetary Computer a ďalšie veľké platformy, kde sa k požadovaným dátam dostanete na niekoľko klikov. Napríklad z družíc Landsat sú dostupné časové rady od roku 1972 – každý jeden až dva týždne od tohto dátumu si môžete pozrieť, aký bol stav zemského povrchu kdekoľvek na planéte. Rovnako fascinujúce je pokrytie, tieto údaje snímajú celý svet a to nám umožňuje analyzovať a predpovedať množstvo javov. To sú obrovské dáta, ktoré sú dnes takto voľne prístupné.
Niektoré dáta sú bezplatné, za iné sa platí. Aký je pomer?
RH: Závisí od typu dát a požadovanej presnosti. Dáta s relatívne nižším rozlíšením, napríklad z programu Copernicus, sú poskytované bezplatne – vrátane komerčného a startupového využitia. Ak však potrebujete výrazne presnejšie dáta, alebo dáta citlivé z hľadiska obranného, vojenského využitia, prístup je obmedzený a spoplatnený. Dôležitý je aj časový rozmer: ak stojíte na poli a potrebujete aktuálny satelitný záber v reálnom čase a vysokom rozlíšení, zaplatíte za prémiový prístup. Dáta s vysokým rozlíšením však poskytovatelia často vedeckej komunite sprístupňujú s odstupom času bezplatne, čo umožňuje spresňovanie analýz a lepšie pochopenie procesov prebiehajúcich v krajine v minulosti. A ako vieme, poznanie minulosti nám dáva možnosť vyvarovať sa opakovaniu chýb. Bohužiaľ napriek tomu sa to stále deje, ale to je iný príbeh.
Ako presne dokáže satelit zobraziť zemský povrch?
RH: Závisí to od výšky, na ktorej sa družica nachádza. Verejne dostupné dáta pracujú s rozlíšením okolo 10 × 10 metrov na pixel. Komerčné satelity dosahujú submetrovú presnosť a vojenské systémy pracujú na centimetrovej úrovni. Dôležité je však vedieť, že veľkosť pixela nie je absolútnym limitom. Napríklad radarové snímky dokážu v rámci jedného pixela zachytiť pohyb priemyselného objektu – napríklad zásobníka ropných produktov – v časovej osi. Čiže aj v rámci jedného „štvorčeka“ viete vyhodnotiť veci, ktoré by ste na základe väčšieho rozlíšenia neočakávali.
Dajú sa tieto dáta ekonomicky využiť?
MB: Dajú, hoci kalkulácie sú rôzne podľa toho, do akej hĺbky ekonomického vplyvu sa snažíme dostať. Rôzne európske aj americké analytické spoločnosti a banky odhadujú celkovú hodnotu vesmírnej ekonomiky na 500 až 600 miliárd dolárov. Do tohto čísla sú zahrnuté aj takzvané „enabled“ technologické reťazce – teda všetky produkty a služby, ktoré satelitné dáta alebo signál priamo podmieňujú. A práve tieto reťazce tvoria nosnú časť celého hodnotového reťazca.
Môže si slovenská firma začať vytvárať vlastné satelitné dáta?
MB: Samozrejme – na to je potrebný satelit, ktorý je začiatkom hodnotového reťazca. Na Slovensku máme firmy venujúce sa práci so satelitnými dátami, navigačným aj telekomunikačným technológiám. A potom sú tu firmy s technologickou vyspelosťou na participáciu pri samotnej výrobe satelitov – niektoré sa zameriavajú na malé satelity, iné spolupracujú s európskymi gigantmi ako Airbus alebo Thales Alenia Space pri budovaní väčších systémov pre európske alebo komerčné programy.
RH: Nedávno som bol na Astronautickej konferencii v Austrálii (IAC2025) kde ma zaujal jednej praktický príklad. V Austrálii majú vážny problém s požiarmi v buši, ako aj v eukalyptových lesoch. Kľúčovým ukazovateľom rizika vzniku požiaru je vlhkosť horľavého materiálu na povrchu zeme (tzv. jemnohmotného paliva) – bohužiaľ tento parameter existujúcimi senzormi nedokážete zo satelitov merať. Austrálski výskumníci, spolu so súkromným sektorom, tomu venovali niekoľko rokov a aktuálne sa chystajú vypustiť vlastnú družicu so špeciálne vyvinutým senzorom práve na detekciu vlhkosti paliva. Náklady na ňu sa síce pohybujú okolo 5 miliónov dolárov, v porovnaní so škodami spôsobenými požiarmi však ide o relatívne malú investíciu s obrovským preventívnym potenciálom. Je to pekný príklad prístupu zdola nahor: najprv jasne definovaná potreba, potom výskum a technológia, nakoniec vypustenie satelitu.
Má vesmírny priestor svoj limit na satelity?
MB: Vesmírny priestor je naozaj obrovský, takže samotný počet satelitov nie je bezprostredným problémom. Skutočnou výzvou je vesmírny odpad – nefunkčné satelity a časti rakiet, ktoré sú čiastočne zmapované, no nie všetky možno v reálnom čase monitorovať a vyhodnotiť ich kolízne riziko. Nechcem to zľahčovať – zahusťovanie obežných dráh je reálny trend, ktorému sa venuje čoraz väčšia pozornosť. Európska vesmírna agentúra, mnohé firmy aj štátne organizácie investujú značné zdroje do monitorovania dráh a do zavádzania prísnejších pravidiel pre zodpovednú prevádzku satelitov.
Nové satelity musia spĺňať požiadavky na bezpečné ukončenie prevádzky: tie na nízkej obežnej dráhe sú navádzané tak, aby zhoreli v atmosfére, vzdialené satelity sú odstavené do vyhradených „cintorínových“ orbít. Veľká koncentrácia úsilia smeruje práve do tejto oblasti vesmírnej bezpečnosti.
Keď hovoríme o úhybnom manévri – znamená to, že priamo na satelit letí iný objekt?
MB: Nie nevyhnutne. Treba si uvedomiť, že vesmír nie je ako jazda autom po meste, kde vidíte prichádzajúce vozidlo. Ide o situáciu, kde na základe výpočtu dráh vieme, že sa v určitom čase a priestore môžu dve telesá dostať do spoločnej rizikovej zóny. Keď predpokladané trajektórie naznačujú vzájomné priblíženie pod určitý bezpečný limit – napríklad v priestore s priemerom jedného kilometra – zasvietí v riadiacom centre červená kontrolka. Uhybný manéver sa vykonáva preventívne, ešte pred reálnym ohrozením a aby sme tomu trochu ubrali emócie, jedná sa o korekciu dráhy, nie úhybný manéver.
Vieme všetko o každom satelite – kto ich kontroluje?
MB: Rýchla odpoveď: nie. Veľká časť satelitov je pod správou ministerstiev obrany alebo národných bezpečnostných agentúr, kde je prístup k informáciám prirodzene obmedzený.
Existujú zbrane určené na ničenie satelitov?
MB: Áno, existujú – napriek tomu, že medzinárodné dohovory ich použitie aj testovanie obmedzujú. Sú to zariadenia rôzneho typu: niektoré pôsobia kineticky – fyzickým nárazom; iné dokážu satelit elektronicky narušiť, zablokovať jeho funkciu rušením signálu alebo laserovými technológiami. Tak ako nám technológie na Zemi pomáhajú, ale zároveň môžu byť zneužité, rovnaká logika platí aj na obežných dráhach.
Pán Hilbert, vy patríte medzi úspešné slovenské firmy, ktorým sa podarilo presadiť v oblasti vesmírnych technológií. Bola to na začiatku výzva?
RH: Na začiatku to bolo nové dobrodružstvo. Bolo nás len pár firiem, keď sme štartovali. Dnes je ich oveľa viac, dáta sú ľahšie dostupné – ale rovnaký prístup má aj konkurencia. Preto sa neustále rozširujeme do nových oblastí. Snažíme sa zakomponovať satelitné dáta do našich systémov tak, aby sme používateľom pomohli vyťažiť z obrovského množstva informácií to podstatné. To je oblasť, na ktorú sa aktuálne zameriavame.
Kde nájdu pomoc firmy alebo univerzity, ktoré chcú získať prehľad o vesmírnom trhu?
MB: Najkratšia odpoveď: u nás. Agentúra SARIO sa od roku 2019 aktívne venuje rozvoju vesmírneho ekosystému na Slovensku. Pracujeme s firmami aj výskumníkmi – pomáhame novým záujemcom vstúpiť do sektora a tým, ktorí v ňom už pôsobia, byť úspešní aj na medzinárodnom poli.
Ak je to napríklad elektrotechnická firma, ktorá si myslí, že by pre ňu vesmírna ekonomika mohla byť zaujímavá, radi jej pomôžeme identifikovať presahy medzi jej súčasnou činnosťou a príležitosťami v tomto sektore. Pre úplne nové startupy máme inkubačný program – a koncom minulého roka bol na Slovensku otvorený aj inkubačný program priamo Európskej vesmírnej agentúry. Tímy v ňom môžu validovať svoj nápad, získať mentoring od skúsených odborníkov a pretaviť myšlienky do konkrétneho produktu či služby.
Pre zabehanejšie firmy zase pomáhame vytvárať nové partnerstvá – máme dobrý prehľad v inovatívnom ekosystéme aj bohaté medzinárodné siete.
Technologický progres v satelitnom sektore je mimoriadne rýchly. Aké inovácie pribudli za posledné roky a ako zlepšujú bežný život?
RH: Zlepšujú ho predovšetkým tým, že máme kvalitnejšie a presnejšie služby. Vypustili sme ďalšie generácie družíc, ktoré rozširujú ekosystém dát a umožňujú nové využitia – napríklad v meteorológii. Zásadnou technologickou zmenou je však umelá inteligencia. Tam, kde sme doteraz potrebovali expertov, ktorí manuálne interpretovali elektromagnetické spektrum a ručne identifikovali vzory, dnes dokáže model strojového učenia samostatne analyzovať rozsiahle časové rady a objavovať súvislosti v dátach. Výsledkom sú presnejšie predpovede počasia, rýchlejšia detekcia požiarov a spoľahlivejšie klimatické modely. To je obrovský posun.
Môžu slovenské firmy a univerzity spolupracovať priamo s ESA?
MB: Samozrejme. Možnosti slovenských firiem a výskumníkov v spolupráci s ESA sa za posledné roky výrazne rozšírili a ESA má veľký záujem zapájať nové krajiny do svojich aktivít. No nie je to jediná cesta. Európska únia má silný program zameraný na vesmírne technológie – okrem iného programy Copernicus a Galileo, podporované rozsiahlym výskumno-vývojovým financovaním cez Horizon Europe. Existujú aj možnosti komerčnej spolupráce prostredníctvom medzinárodných platforiem, akými je Medzinárodná astronautická federácia – najväčšia celosvetová asociácia pre vesmírny sektor. Keďže vesmírna ekonomika je zo svojej podstaty globálna, medzinárodná spolupráca je absolútne kľúčová – a slovenské firmy sa k partnerom dokážu dostať, pokiaľ majú silný technologický alebo biznis prvok, ktorý ich robí konkurencieschopnými.
Pán Hilbert, aké sú podľa vás najväčšie výzvy pre vesmírny sektor v nasledujúcich rokoch?
RH: Trend, ktorý ma momentálne najviac zaujíma, je presun výpočtového výkonu priamo do vesmíru. Prenos surových dát zo satelitu na zem je energeticky veľmi náročný. Preto sa čoraz viac hovorí o tom, že analýza prebehne priamo na palube satelitu alebo v orbitálnych dátových centrách a na zem doputuje len výsledok – „zrnko“ bez „hlušiny“. To dramaticky znižuje nároky na prenosové pásmo a skracuje čas od zberu dát po ich využiteľnosť. Myslím, že práve tento posun bude v blízkej budúcnosti hrať veľkú rolu.
Je reálne vybudovať dátové centrum vo vesmíre? Veď sú energeticky mimoriadne náročné.
RH: Áno, ale vo vesmíre máte solárne panely. Keď som s týmto nápadom prišiel na jednej konferencii v Austrálii, pozreli sa na mňa s úsmevom – na tom sa už pár rokov pracuje. Takže áno, je to možné a reálne, a tento smer je tu.
Vy ste špecialista na geografické informačné systémy a diaľkový prieskum Zeme. Na čom momentálne pracujete?
RH: Rád by som vyzdvihol jeden projekt v rámci programu Horizon Europe, kde sa snažíme pomocou umelej inteligencie a strojového učenia zvýšiť priestorové rozlíšenie klimatických modelov. Dnes pracujú najlepšie dostupné klimatické modely pre strednú Európu s rozlíšením asi 3 × 3 km na pixel. Pomocou umelej inteligencie a satelitných dát by sme chceli toto rozlíšenie zlepšiť na 100 × 100 metrov. Všetky historické časové rady by boli aplikovateľné na úrovni mesta, poľa, alebo lesa – a to je obrovský skok pre prípravu klimatických adaptačných opatrení.
Existujú tendencie k tomu, že by sa v budúcnosti mohli zakázať komerčné satelity?
RH: Technologicky si to neviem predstaviť a nevidím v tom reálnu možnosť.
A posledná otázka – môže nás vesmírny odpad ekonomicky ohroziť?
MB: Teoreticky áno. Ak by sa pri určitom zahustení priestoru spustila reťazová reakcia kolízií, mohlo by dôjsť k dlhodobej nepoužiteľnosti niektorých obežných dráh – čo je scenár označovaný ako Kesslerov syndróm. A tým by sme sa vrátili na začiatok našej diskusie: ak by satelity prestali fungovať, prestalo by fungovať prakticky všetko, o čom sme sa dnes rozprávali.
Páni, ďakujeme veľmi pekne za zaujímavý rozhovor. Všetko dobré.
MB & RH: Ďakujeme.
